Dnešný článok bude znovu o plánovaní. Minule som spomínal, že mám zoznam cieľov, ktoré chcem uskutočniť. A jedným z nich bolo zabehnúť košický maratón 2011.
Mať zoznam cieľov je síce pekné, ale to ich samo o sebe nesplní. Ak mám napríklad nejaký ročný cieľ, tak na to, aby som ho do roka splnil je potrebné na ňom makať od začiatku. Čiže ročné ciele rozdeliť na mesačné, tie na týždenné a tie na denné. Všetko treba robiť postupne, nedá sa to spraviť zo dňa na deň. Teda nepredpokladám, že niekto si na rok naplánuje, to čo dokáže spraviť za deň ;).
Ale okrem plánov aj treba vedieť, že čo vlastné robím. A to sa týka mojej prípravy na maratón. Síce som mal dávno v hlave, že ho chcem zabehnúť a aj, že ho zabudnem, ale nezistil som si o tom všetko (viď koniec tohto článku). Chodil som viac menej pravidelne behávať, ale nebehal som tak a toľko ako by som mal. Zlom nastal asi mesiac a pol pred maratónom, keď som si k tomu konečne našiel nejaké informácie. A ostal som zhrozený, lebo som vedel, že som trénoval ináč ako by som mal. Alebo lepšie povedané, že som na to šiel úplne zle.
Hneď na ďalší tréning som sa rozhodol skúšobne si zabehnúť 20km. A aj som zabehol, ale bolelo to! A dosť. Myslel som si, že keď nemám problém zabehnúť 10 km, tak nebudem mať problém zabehnúť ani viac. Nuž mýlil som sa. Od tohto momentu som vedel, že maratón bude bolieť, a že budem potrebovať veľa odhodlania a aj štastia.
Nastal deň D a ja som stál na štarte môjho prvého maratónu. Musím povedať, že to bol super pocit. Atmosféra bola vynikajúca. Po štarte hrala hudba, ľudia tlieskali a my sme bežali. Vedel som, že to nemôžem prehánať a musím isť na istotu. Cieľ bol dôjsť do cieľa v časovom limite 6 hodín.
Prvú polovicu som dal celkom v pohode. Dával som si pozor nech to neprepálim a ako som písal šiel som na istotu. Čas som mal tiež celkom v poriadku (asi 2:25). Ani nohy ma neboleli až tak veľmi, tak to bolo ok. Problém nastal zhruba od 24. km. Vtedy som prestával vládať. Začal som občas zaraďovať „pauzy“, keď som nebežal, ale len kráčal. Avšak bežať bolo čím ďalej, tým ťažšie. Postupne som sa dostal k tomu, že som mal problém kráčať a niekoľko krát som si musel sadnúť. Najkritickejší bol 35. kilometer. Bolesť ako takú som už ani nevnímal, horšie bolo vyčerpanie. Začala sa mi krútiť hlava, brnieť v prstoch a ja som nebol schopný už ani chodiť.
Povedal som si, že kašlem na to, počkám na sanitku na konci a vzdám to. V hlave som sa už pripravoval na ďalší ročník, keď okolo mňa išiel ďalší z maratóncov. Povedal mi: „Poď, to dáme, aj keby sme to mali odkráčať, za chvíľu bude občerstvovačka“. Normálne ma presvedčil. Nepovedal som ani slovo (nevládal som), postavil som sa a začal som kráčať. Občerstvovačka nebola, tak blízko ako som dúfal, ale dočkal som sa jej a povedal som si, že teraz to už fakt musím dokončiť, nech sa deje čo sa deje. Nemohol som sa na nič vyhovoriť (ani som sa nechcel). Proste som nemal inú možnosť ako vydržať a dôjsť do cieľa!
A to sa mi nakoniec aj podarilo. Posledným 500 metrov (možno aj viac) som symbolicky pobehol a dočkal som sa! Konečne som dokončil svoj prvý maratón! Konečne som si splnil svoj dávny sen! Síce nie som bežec, ale mám rád výzvy a každý musí uznať, že maratón výzva je.
Skončil som 4. od konca s 5:43:49 a necelé dve minúty pred maratóncom čo ma dvomi vetami povzbudil, a vďaka ktorému som to dokončil.
Maratón mám za sebou, bola to super skúsenosť, splnil som si sen, poučil som sa o cieľoch a plánovaní a už sa teším na ďalší ročník, ktorý už fakt chcem odbehnúť. Nielen z časti, ale úplne celý ;).
Pridaj komentár